Renáta Rundová Horňáková

TICHO a spol. – … a dážď (2015)

“Mirko, spíš? (začne si umývať tvár špongiou) Je to moja chyba. Nedávala som pozor. Vždy som myslela, že problémy mi urobí Vlado a nie ty. Ale teraz už je to jedno, pozri sa. (Miro sa pozrie, Sestra žmýka špongiu, nič z nej netečie) Nič. Ale nemysli si, že neplačem. (vylezie z vane, naznačí aj Mirovi, aby vyliezol) Už mám iba chvíľku. Chvíľočku. Pozri sa na mňa ešte raz… Vieš, že som chcela byť hlasom z rozhlasu? Ten, čo všetkým rozkazuje, vymýšľa cviky. Sedela by som na najvyššom poschodí a všetci by robili to, čo by som chcela ja. (kruto sa zasmeje, skrčí sa do polohy embrya) Pamätáš si cvičenie tristodvanásť? Zobkanie zrna… Zatvor to. Rýchlo to zatvor! Koľko ešte životov?”

Matúš Krátky

TICHO a spol. – … a dážď (2015)

“Bolí ma hlava, Katarína. Keď si na všetko spomenieš, zrazu zistíš, aké to bolo dobré, keď si nič nevedela. (Vlado ťažkopádne vstane a podíde ku gitare, prejde prstom po strunách, ozve sa tichý akord) Človek je mladý a nevie, čo by chcel. A potom príde jeden debil a ukáže ti muziku a zrazu zistíš, že nič na svete tak nemiluješ ako ten hluk, ten rámus, tie slová… A ten istý ti to potom všetko ukradne. (šeptom) Nikdy zo mňa nič nebolo. Kvôli nemu. Odsral som si to – v base aj na slobode. A zrazu som to všetko začal nenávidieť. Nemal som čo žrať… Ale zostala jedna nahrávka. Ty ju poznáš. (zaspieva kúsok pôvodnej piesne) Všetci mi vraveli, že im to dodáva odvahu a silu. Že to raz bude hymna… Katarína, ale ja som nemal čo žrať. Vieš? Ja som možno nakoniec skapal od hladu. Ale možno to nie je jeho chyba. Možno si za všetko môžem sám. Celý čas som ho obviňoval, že len kvôli nemu sa zo mňa nestal muzikant. Ale ono to bolo inak.”

Juliana Hamranová

Absolventka cirkevného konzervatória a študentka VŠMU odbor bábkoherectvo. V TICHU  pôsobí ako herečka a speváčka.

Judita Hansman

Bývalá členka Trnavského divadla, zakladajúca členka a dnes principálka Prešporského divadla, ktoré je súčasťou Platformy nezávislých divadiel pri TICHU.

VJ: “Čo Ťa presvedčilo opustiť zabezpečené vody kamenného divadla a vrhnúť sa do (po všetkých stránkach) neistej existencie nezávislého divadla, podieľať sa na vytvorení jedného takého – Prešporského divadla? Čím je v Tvojom prípade zaujímavá spolupráca s Tichom?”

JH: V mojich časoch (naivne som si myslela, že to bolo nedávno) študoval človek herectvo kvôli akémusi vyššiemu cieľu. Poslaniu. Chceniu vyjadriť sa smelo k otázkam, ktoré sú príliš horúce, aby na ne človek odpovedal priamo. Samozrejme okrem toho, bolo pre každého z nás dráždivé hľadať čo najzaujímavejšie formy, hľadať spôsoby vyjadrenia, ktoré ešte (ako sme si tiež naivne mysleli) nikto neobjavil. Dnes už viem, že objavené bolo všetko, alebo takmer všetko, ide len o to, v akých kontextoch sa nápad použije. V mojich časoch bolo naozaj dráždivé prichádzať na veci. Milovali sme skúšobný proces, neviem, či pre nás dokonca nebol dôležitejší, ako samotné predstavenie.

Už počas školy sa nám podarilo dostať angažmán v Trnavskom divadle. Bože, akí sme boli pyšní. Mali sme miesto v štátnom divadle. Pravidelný (i keď veľmi smiešny) plat, odvody a umeleckú slobodu. Teda, takto sme si to predstavovali. Nič nie je zadarmo. Umelecká sloboda bola z roka na rok chatrnejšia, až napokon úplne skonala. Priebeh celej choroby nebudem rozpisovať. A tak nastala nová éra, nový začiatok, vznik súkromného Prešporského divadla. Bez pravidelného platu, bez odvodov, ale mohli sme sa vrátiť k svojim umeleckým snom. Dva roky, toľko trvalo, kým som pochopila, že Prešporské divadlo nie je pre všetkých členov ich hlavnou umeleckou aktivitou. A tak sa schyľovalo k novému začiatku, s láskavým dovolením pôvodných šéfov divadla, Joža Krasulu a Jura Benčíka, som začala budovať divadlo odznova, s človekom, ktorého považujem dodnes za tvorcu tváre Prešporského divadla, s režisérom Ivanom Blahútom.

Michal Jánoš

Člen Trnavského divadla, stály hosť na doskách Národného divadla a divadla Malá scéna STU, pedagóg herectva na Cirkevnom konzervatóriu, (inak aj skvelý recitátor – viď záznam Izrafela). V TICHU a spol. sa herecky spolupodieľal na 3 inscenáciách.

VJ: V priestore na Školskej si účinkoval v réžiách konškolákov Antiho Korenčiho a Ďura Bielika pod strechou “aháčka”. Vrátil si sa sem v projekte Izrafel. Čím je priestor a čím Izrafel pre Teba zaujímavý?

MJ: Neviem aký genius loci sídli v priestoroch na Školskej…! Ale akýmsi zázrakom sa mu vždy darilo komunikovať s mojou najvnútornejšou predstavivosťou a uvoľnenosťou. Nikde inde som doteraz nepocítil, takú zrastenosť s daným priestorom. Určite je to aj vďaka titulom a režisérom, s ktorými som spolupracoval, a ktorí ma učili v mantineloch “tejto čiernej divadelnej bedne” chodiť.
Okrem spomínaných som tu naskúšal aj hru Metlový tanec, s dnes už mojou manželkou, ktorá hru napísala aj režírovala. Takže tento priestor pre mňa vždy bol, a vždy aj bude, miestom, kde sa stretávam s ľuďmi, ktorých mám rád, a s ktorými sa stretám preto, že si ich vážim a nie preto, že je to nutnosťou pri vzniku divadelného predstavenia, na ktorom chceme zarobiť…

(Pre TICHO a spol., september 2013)

Ivan Martinka

Na voľnej nohe: herec, bábkoherec a výtvarný tvorca i realizátor nekonvenčných bábok (pre filmy i divadlá), zakladajúci člen zoskupenia Med a prach, ktoré je súčasťou Platformy nezávislých divadiel pri TICHU…  neúnavný divadelník dušou i telom – a to i v TICHU a spol.

Keď som v roku 2000 pripravoval svoj sólový projekt Šalom alejchem – mier s vami, hľadal som intímny priestor, ktorý by mi dovoľoval z pozície postavy oslovovať divákov, ako spolucestujúcich na zaoceánskom parníku a zároveň by nebol spravovaný chladnokrvným manažérom, mysliacim len na finančný zisk. Bol som si pozrieť predstavenie, vtedy ešte Divadla a. ha., ktoré v priestore dnešného Ticha pracovalo. Veľmi sa mi páčilo – predstavenie, aj priestor. V našom rozhovore Viki Janoušková absolútne chápala, o čo mi ide, vedela, čo obnáša úloha samobežca, ktorý si vymyslí ambiciózny projekt a takmer sám  si ho celý zrealizuje. Moju inscenáciu vzalo „Áháčko“ do svojho repertoáru a hoci som s ňou potom veľa cestoval po Európe, nikde som nemal taký dobrý a slávnostný pocit, ako práve tu.

Jedna vec je, či vás niekde pustia k sebe na návštevu a vec druhá, či vám dovolia, stať sa  súčasťou ich životov, ich tvorby. A to sa v zápätí stalo: Duchovplná rozprávka Miloša Janouška…

Stretol sa výborný tím, vedený režisérom, Dodom Gombárom. Závidel som Pati (Patrícii Garajovej, vtedy Jariabkovej) a duchom (Petrovi Šimunovi a Ondrejovi Kovaľovi), ktorí v hre neustále v trojici rozohrávali množstvo absurdných, vtipných situácií. Ja som hral skamenelého Trolla – zloducha, solitéra. A naozaj som sa cítil osamelo. Bolo až dojímavé, ako to kolegovia vycítili a robili všetko možné, aby som uveril, že som jeden z nich. Hra mala úspech, dobrí duchovia boli zrejme s nami.

Neskôr Divadlo a. ha., ako je známe, zaniklo…

Prešlo pár rokov a volá mi Viki Janoušková. Na stretnutí v kaviarni mi prezradila, že zakladá novú značku – divadlo TICHO a spol. Vravím si: „Skvelé!“

Medzitým sme so skupinkou mojich najlepších priateľov a kolegov sformovali zoskupenie MED A PRACH. Naše Bartimejove pašie – sme vytvorili v priestoroch Ticha, ktoré „akcentuje moment zrodu zvuku, tónu či slova“. Došlo k akémusi fatálnemu spojeniu, keď po viacerých reprízach Pašií, diváci zostali minútu ticho sedieť, až potom sa rozľahol potlesk. Príjemné zimomriavky.

Keď ma Viki oslovila na projekt Všade tá rieka, musel som odmietnuť, kvôli zaneprázdnenosti. Veľmi ma to mrzelo. Ale akoby to nejakí duchovia opäť tak chceli, stali sa nepredvídateľné veci a ja som sa do „Rieky“ vnoril vlastne hneď po premiére. A stále sa do nej vnáram a stále ma to, napriek vážnosti témy, oblažuje.

Jana Lieskovská

Členka Divadla Nová scéna, šansónovo zafarbená speváčka a hudobníčka. V Divadle TICHO  a spol. vytvorila 2 nezabudnuteľné, charizmatické postavy v profilových inscenáciách divadla… i koncertovala so svojou kapelou.

VJ: Čo Ťa pritiahlo k nám do divadla?

JL: Priestor Ticha a spol. mi učaroval ešte počas vysokej školy, keď som tu skúšala predstavenie Prafaust v réžii Števka Korenčiho.
Je to magický priestor ako stvorený na komorne hry so silnými príbehmi, emóciami a výpoveďami. Ponuka opätovne si tu zahrať a ešte k tomu spolupracovať pre mňa s tak výnimočnými ľuďmi sa nedala odmietnuť.

VJ: A čo je pre Teba na tomto type divadla zaujímavé…?

JL: Hrať v tomto priestore si vyžaduje silnú dávku autenticity. Diváci sú tak blízko hereckého priestoru, že akékoľvek nánosy hereckého pátosu a neúprimna ihneď vyjdú na povrch. No keď všetko zafunguje ako má, vznikajú tu výnimočné, neopakovateľné a silné momenty. Všetko je oveľa výraznejšie, intenzívnejšie…ako keby pod lupou. Divák sa stáva súčasťou čistej divadelnej alchýmie.
Je to pre mňa veľká škola koncentrácie, pravdivosti a zároveň hereckého uvoľnenia.

(Pre TICHO a spol., jún 2013)

Pavol Plevčík

Člen Divadla Nová scéna, skvelý hráč na fúkaciu harmoniku. V Divadle TICHO a spol. sa herecky spolupodieľal na 3 inscenáciách a stal sa hudobným lídrom (sporadického) koncertno-diskusného cyklu Cafe session.

VJ: Ty si z Izrafela šiel aj do ďalšej inscenácie – Déjà vu, nemáš toho plné zuby? 🙂 Čo Ťa na Tichu baví?

PP: Divadla typu Ticho nebudem mať nikdy plné zuby, pretože je to pre mňa protiváha ku komerčnému a masovému žánru na Novej Scéne, kde som členom hereckého súboru. Priestor divadla Ticho som obdivoval ešte popri štúdiu na Konzervatóriu a neskôr VŠMU. Fascinovala ma jeho komornosť a nesmierna plasticita, vždy som tajne dúfal, že si tam zahrám. Navyše mám dlhoročne veľmi dobré osobné aj profesionálne skúsenosti s režisérom Robom Horňákom a akúkoľvek ponuku od neho prakticky neodmietam! Popri projektoch akými sú IzrafelDéjà vu, k tomu navyše pribudla aj Viki Janoušková a ja som veľmi rád, že môžem naplno rozvíjať intímne témy oboch hier pomocou hereckej drobnokresby na doskách tohto skvelého divadla…

(Pre TICHO a spol., jún 2013)

Jakub Branický

Ešte počas štúdia scénografie na VŠMU razantne a rovnocenne vstúpil do výtvarnej zložky inscenácií TICHA a spol., následne spolupracoval i v iných divadlách (Cervinus teatrum, Szarvas v Maďarsku, zoskupenie Trieska v oku). Neskôr začal ovplyvňovať i dizajn priestoru a dnes je, napriek svojmu mladému veku, jednou zo základných tvorivých osobností „ticháckeho“ zoskupenia…

viac: jakubbranicky.weebly.com

Čo vlastne robí scénograf?

(…) Základná definícia asi znie: dizajn scény a kostýmov, ale väčšinou je toho omnoho viac, nemôžem hovoriť aj za kolegov, ale vždy sa snažím robiť hlavne dobrého partnera režisérovi a dramaturgovi, zaujímam sa o hercov, aký majú pocit z scény a kostýmu a či ich neobmedzuje… nezamerať a obmedzovať sa len výtvarnou stránkou, ale riešiť divadelnú inscenáciu viac komplexne a zapájať sa do debaty aj s iným disciplínami divadelného umenia –  mám aj prax ako divadelný technik a už viackrát som sa presvedčil a zároveň aj zažil na vlastnej koži to, že nielen tvorivý tím, ale vlastne všetci ľudia, ktorí sa nakoniec podpíšu pod vznik predstavenia môžu svojou troškou a skúsenosťou prispieť aj mimo svoj obor. (…)

 

Michal Ďuriš

Bývalý člen Bábkového divadla na Rázcestí v Banskej Bystrici, v súčasnosti člen Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene, stály hosť divadla Malá scéna STU a, samozrejme, náš…

“VJ: Vo Zvolene v divadle, v Bystrici doma a objavil si sa aj v bratislavskom TICHU. Čo Ťa k tomu viedlo?

MĎ: Sú to vlastne tri otázky v jednej, takže postupne. Do zvolenského divadla som sa dostal po 16 rokoch poskakovania na voľnej nohe, pre ktoré som sa rozhodol po piatich rokoch strávených v Banskej Bystrici v Bábkovom Divadle na Rázcestí, kam som sa zasa dostal po 3 rokoch účinkovania v agentúrnom divadle v Bratislave. V banskobystrickom divadle som spoznal aj režisérku (vtedy ešte herečku) Vieru Dubačovú, ktorá sa na istý čas stala mojou manželkou a natrvalo matkou môjho syna. Keď dostala ponuku z Ticha a spol. na réžiu inscenácie o Leopoldovi Laholovi, nemusela hľadať dlho jeho predstaviteľa. Bol som po ruke a vyhovoval som vekom i charakterom. A tak som sa znova ocitol v Bratislave. Dúfam, že takáto komplexná odpoveď je postačujúca. Hoci v praxi je to oveľa jednoduchšie: V našej profesii je migrácia za postavou či inscenáciou bežná a záleží len na režiséroch, kam nás vietor zaveje. Že to bola v tomto prípade bývalá manželka, bolo len výhodou. Nik nemohol presne určiť, kedy si vymieňajú názory bývalí manželia a kedy režisérka s hercom :-)))))

VJ: Čím Ťa prekvapil a čím zaskočil tento priestor?

MĎ: Dnes je pre mňa rozhodujúci prvý dojem a dych ducha divadla. Ak je prítomný, môže veľa vecí chýbať, prípadne byť nie celkom tip-top. Divadlu Tichu a spol. by určite prospelo, keby narástlo do výšky aspoň o jeden meter. Čo je však najpodstatnejšie, pri mojom prvom vstupe do jeho priestorov ma ten dych ovanul. A v takom prípade nie je čo riešiť ďalej. Len čakať na diváka. A keď sa dostaví – hrať ako o dušu spasenú.”

(Pre TICHO a spol., september 2013)