Category: Na javisku

Absolventka cirkevného konzervatória a študentka VŠMU odbor bábkoherectvo. V TICHU  pôsobí ako herečka a speváčka.

Bývalá členka Trnavského divadla, zakladajúca členka a dnes principálka Prešporského divadla, ktoré je súčasťou Platformy nezávislých divadiel pri TICHU.

VJ: “Čo Ťa presvedčilo opustiť zabezpečené vody kamenného divadla a vrhnúť sa do (po všetkých stránkach) neistej existencie nezávislého divadla, podieľať sa na vytvorení jedného takého – Prešporského divadla? Čím je v Tvojom prípade zaujímavá spolupráca s Tichom?”

JH: V mojich časoch (naivne som si myslela, že to bolo nedávno) študoval človek herectvo kvôli akémusi vyššiemu cieľu. Poslaniu. Chceniu vyjadriť sa smelo k otázkam, ktoré sú príliš horúce, aby na ne človek odpovedal priamo. Samozrejme okrem toho, bolo pre každého z nás dráždivé hľadať čo najzaujímavejšie formy, hľadať spôsoby vyjadrenia, ktoré ešte (ako sme si tiež naivne mysleli) nikto neobjavil. Dnes už viem, že objavené bolo všetko, alebo takmer všetko, ide len o to, v akých kontextoch sa nápad použije. V mojich časoch bolo naozaj dráždivé prichádzať na veci. Milovali sme skúšobný proces, neviem, či pre nás dokonca nebol dôležitejší, ako samotné predstavenie.

Už počas školy sa nám podarilo dostať angažmán v Trnavskom divadle. Bože, akí sme boli pyšní. Mali sme miesto v štátnom divadle. Pravidelný (i keď veľmi smiešny) plat, odvody a umeleckú slobodu. Teda, takto sme si to predstavovali. Nič nie je zadarmo. Umelecká sloboda bola z roka na rok chatrnejšia, až napokon úplne skonala. Priebeh celej choroby nebudem rozpisovať. A tak nastala nová éra, nový začiatok, vznik súkromného Prešporského divadla. Bez pravidelného platu, bez odvodov, ale mohli sme sa vrátiť k svojim umeleckým snom. Dva roky, toľko trvalo, kým som pochopila, že Prešporské divadlo nie je pre všetkých členov ich hlavnou umeleckou aktivitou. A tak sa schyľovalo k novému začiatku, s láskavým dovolením pôvodných šéfov divadla, Joža Krasulu a Jura Benčíka, som začala budovať divadlo odznova, s človekom, ktorého považujem dodnes za tvorcu tváre Prešporského divadla, s režisérom Ivanom Blahútom.

Člen Trnavského divadla, stály hosť na doskách Národného divadla a divadla Malá scéna STU, pedagóg herectva na Cirkevnom konzervatóriu, (inak aj skvelý recitátor – viď záznam Izrafela). V TICHU a spol. sa herecky spolupodieľal na 3 inscenáciách.

VJ: V priestore na Školskej si účinkoval v réžiách konškolákov Antiho Korenčiho a Ďura Bielika pod strechou “aháčka”. Vrátil si sa sem v projekte Izrafel. Čím je priestor a čím Izrafel pre Teba zaujímavý?

MJ: Neviem aký genius loci sídli v priestoroch na Školskej…! Ale akýmsi zázrakom sa mu vždy darilo komunikovať s mojou najvnútornejšou predstavivosťou a uvoľnenosťou. Nikde inde som doteraz nepocítil, takú zrastenosť s daným priestorom. Určite je to aj vďaka titulom a režisérom, s ktorými som spolupracoval, a ktorí ma učili v mantineloch “tejto čiernej divadelnej bedne” chodiť.
Okrem spomínaných som tu naskúšal aj hru Metlový tanec, s dnes už mojou manželkou, ktorá hru napísala aj režírovala. Takže tento priestor pre mňa vždy bol, a vždy aj bude, miestom, kde sa stretávam s ľuďmi, ktorých mám rád, a s ktorými sa stretám preto, že si ich vážim a nie preto, že je to nutnosťou pri vzniku divadelného predstavenia, na ktorom chceme zarobiť…

(Pre TICHO a spol., september 2013)

Na voľnej nohe: herec, bábkoherec a výtvarný tvorca i realizátor nekonvenčných bábok (pre filmy i divadlá), zakladajúci člen zoskupenia Med a prach, ktoré je súčasťou Platformy nezávislých divadiel pri TICHU…  neúnavný divadelník dušou i telom – a to i v TICHU a spol.

Keď som v roku 2000 pripravoval svoj sólový projekt Šalom alejchem – mier s vami, hľadal som intímny priestor, ktorý by mi dovoľoval z pozície postavy oslovovať divákov, ako spolucestujúcich na zaoceánskom parníku a zároveň by nebol spravovaný chladnokrvným manažérom, mysliacim len na finančný zisk. Bol som si pozrieť predstavenie, vtedy ešte Divadla a. ha., ktoré v priestore dnešného Ticha pracovalo. Veľmi sa mi páčilo – predstavenie, aj priestor. V našom rozhovore Viki Janoušková absolútne chápala, o čo mi ide, vedela, čo obnáša úloha samobežca, ktorý si vymyslí ambiciózny projekt a takmer sám  si ho celý zrealizuje. Moju inscenáciu vzalo „Áháčko“ do svojho repertoáru a hoci som s ňou potom veľa cestoval po Európe, nikde som nemal taký dobrý a slávnostný pocit, ako práve tu.

Jedna vec je, či vás niekde pustia k sebe na návštevu a vec druhá, či vám dovolia, stať sa  súčasťou ich životov, ich tvorby. A to sa v zápätí stalo: Duchovplná rozprávka Miloša Janouška…

Stretol sa výborný tím, vedený režisérom, Dodom Gombárom. Závidel som Pati (Patrícii Garajovej, vtedy Jariabkovej) a duchom (Petrovi Šimunovi a Ondrejovi Kovaľovi), ktorí v hre neustále v trojici rozohrávali množstvo absurdných, vtipných situácií. Ja som hral skamenelého Trolla – zloducha, solitéra. A naozaj som sa cítil osamelo. Bolo až dojímavé, ako to kolegovia vycítili a robili všetko možné, aby som uveril, že som jeden z nich. Hra mala úspech, dobrí duchovia boli zrejme s nami.

Neskôr Divadlo a. ha., ako je známe, zaniklo…

Prešlo pár rokov a volá mi Viki Janoušková. Na stretnutí v kaviarni mi prezradila, že zakladá novú značku – divadlo TICHO a spol. Vravím si: „Skvelé!“

Medzitým sme so skupinkou mojich najlepších priateľov a kolegov sformovali zoskupenie MED A PRACH. Naše Bartimejove pašie – sme vytvorili v priestoroch Ticha, ktoré „akcentuje moment zrodu zvuku, tónu či slova“. Došlo k akémusi fatálnemu spojeniu, keď po viacerých reprízach Pašií, diváci zostali minútu ticho sedieť, až potom sa rozľahol potlesk. Príjemné zimomriavky.

Keď ma Viki oslovila na projekt Všade tá rieka, musel som odmietnuť, kvôli zaneprázdnenosti. Veľmi ma to mrzelo. Ale akoby to nejakí duchovia opäť tak chceli, stali sa nepredvídateľné veci a ja som sa do „Rieky“ vnoril vlastne hneď po premiére. A stále sa do nej vnáram a stále ma to, napriek vážnosti témy, oblažuje.

Členka Divadla Nová scéna, šansónovo zafarbená speváčka a hudobníčka. V Divadle TICHO  a spol. vytvorila 2 nezabudnuteľné, charizmatické postavy v profilových inscenáciách divadla… i koncertovala so svojou kapelou.

VJ: Čo Ťa pritiahlo k nám do divadla?

JL: Priestor Ticha a spol. mi učaroval ešte počas vysokej školy, keď som tu skúšala predstavenie Prafaust v réžii Števka Korenčiho.
Je to magický priestor ako stvorený na komorne hry so silnými príbehmi, emóciami a výpoveďami. Ponuka opätovne si tu zahrať a ešte k tomu spolupracovať pre mňa s tak výnimočnými ľuďmi sa nedala odmietnuť.

VJ: A čo je pre Teba na tomto type divadla zaujímavé…?

JL: Hrať v tomto priestore si vyžaduje silnú dávku autenticity. Diváci sú tak blízko hereckého priestoru, že akékoľvek nánosy hereckého pátosu a neúprimna ihneď vyjdú na povrch. No keď všetko zafunguje ako má, vznikajú tu výnimočné, neopakovateľné a silné momenty. Všetko je oveľa výraznejšie, intenzívnejšie…ako keby pod lupou. Divák sa stáva súčasťou čistej divadelnej alchýmie.
Je to pre mňa veľká škola koncentrácie, pravdivosti a zároveň hereckého uvoľnenia.

(Pre TICHO a spol., jún 2013)

Člen Divadla Nová scéna, skvelý hráč na fúkaciu harmoniku. V Divadle TICHO a spol. sa herecky spolupodieľal na 3 inscenáciách a stal sa hudobným lídrom (sporadického) koncertno-diskusného cyklu Cafe session.

VJ: Ty si z Izrafela šiel aj do ďalšej inscenácie – Déjà vu, nemáš toho plné zuby? 🙂 Čo Ťa na Tichu baví?

PP: Divadla typu Ticho nebudem mať nikdy plné zuby, pretože je to pre mňa protiváha ku komerčnému a masovému žánru na Novej Scéne, kde som členom hereckého súboru. Priestor divadla Ticho som obdivoval ešte popri štúdiu na Konzervatóriu a neskôr VŠMU. Fascinovala ma jeho komornosť a nesmierna plasticita, vždy som tajne dúfal, že si tam zahrám. Navyše mám dlhoročne veľmi dobré osobné aj profesionálne skúsenosti s režisérom Robom Horňákom a akúkoľvek ponuku od neho prakticky neodmietam! Popri projektoch akými sú Izrafel a Déjà vu, k tomu navyše pribudla aj Viki Janoušková a ja som veľmi rád, že môžem naplno rozvíjať intímne témy oboch hier pomocou hereckej drobnokresby na doskách tohto skvelého divadla…

(Pre TICHO a spol., jún 2013)

Bývalý člen Bábkového divadla na Rázcestí v Banskej Bystrici, v súčasnosti člen Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene, stály hosť divadla Malá scéna STU a, samozrejme, náš…

“VJ: Vo Zvolene v divadle, v Bystrici doma a objavil si sa aj v bratislavskom TICHU. Čo Ťa k tomu viedlo?

MĎ: Sú to vlastne tri otázky v jednej, takže postupne. Do zvolenského divadla som sa dostal po 16 rokoch poskakovania na voľnej nohe, pre ktoré som sa rozhodol po piatich rokoch strávených v Banskej Bystrici v Bábkovom Divadle na Rázcestí, kam som sa zasa dostal po 3 rokoch účinkovania v agentúrnom divadle v Bratislave. V banskobystrickom divadle som spoznal aj režisérku (vtedy ešte herečku) Vieru Dubačovú, ktorá sa na istý čas stala mojou manželkou a natrvalo matkou môjho syna. Keď dostala ponuku z Ticha a spol. na réžiu inscenácie o Leopoldovi Laholovi, nemusela hľadať dlho jeho predstaviteľa. Bol som po ruke a vyhovoval som vekom i charakterom. A tak som sa znova ocitol v Bratislave. Dúfam, že takáto komplexná odpoveď je postačujúca. Hoci v praxi je to oveľa jednoduchšie: V našej profesii je migrácia za postavou či inscenáciou bežná a záleží len na režiséroch, kam nás vietor zaveje. Že to bola v tomto prípade bývalá manželka, bolo len výhodou. Nik nemohol presne určiť, kedy si vymieňajú názory bývalí manželia a kedy režisérka s hercom :-)))))

VJ: Čím Ťa prekvapil a čím zaskočil tento priestor?

MĎ: Dnes je pre mňa rozhodujúci prvý dojem a dych ducha divadla. Ak je prítomný, môže veľa vecí chýbať, prípadne byť nie celkom tip-top. Divadlu Tichu a spol. by určite prospelo, keby narástlo do výšky aspoň o jeden meter. Čo je však najpodstatnejšie, pri mojom prvom vstupe do jeho priestorov ma ten dych ovanul. A v takom prípade nie je čo riešiť ďalej. Len čakať na diváka. A keď sa dostaví – hrať ako o dušu spasenú.”

(Pre TICHO a spol., september 2013)