Zákulisie zvonku: Ako premýšľa dramatik?
(blog č.2 – 21.12.2016)
Približne pred mesiacom som napísal úvodný text k novému blogu, prostredníctvom ktorého sa chcem pozrieť na jednotlivé divadelné profesie.
Základom akéhosi pomyselného divadelného cyklu je podľa mňa dobre napísaná hra. Text, ktorý dal dramatik dokopy, aby ho ďalej dramaturg, režisér a herci mohli predstaviť publiku. Ak je text nezaujímavý, málokedy z neho tvorcovia dostanú niečo pútavé.
Aj napriek tomu, že v súčasnosti už vznikajú aj mnohé autorské inscenácie, kedy režisér prinesie scenár, podľa ktorého sa skúša, alebo inscenácia vzniká kolektívnou tvorbou všetkých zainteresovaných priamo na mieste, úloha dramatika ako autora a nositeľa základnej témy a myšlienky je v divadelnom diele nepostrádateľná.
O troch jednotách a ich porušovaní
Od čias Hamburskej dramaturgie v 18. storočí, za ktorou stojí Gotthold Ephraim Lessing, bol základom „dobre napísanej hry“ tzv. princíp troch jednôt. Ide o jednotu času, miesta a deja. Je to terminus technicus všetkých o’neillov, millerov, williamsov, a ďalších skvelých dramatikov 20. storočia.
„Predstavte si najlepšie hry všetkých čias: Smrť obchodného cestujúceho, Sklený zverinec či Kto sa bojí Virginie Woolfovej?. Všetky tieto hry sa odohrávajú na jednom mieste: v jednej miestnosti alebo v jednej sérii nemeniacich sa miestností. Stále majte na pamäti trojicu jednôt miesta, času a deja“ napísal Troy M. Hughes v článku What’s the Secret to Writing a Great Play?.
V neskoršom období sa však začalo s ohýbaním týchto princípov tak, aby vzniklo niečo nové. Vďaka tomu mohol dramatik vniesť na veci nový pohľad a možno aj trochu zmiasť diváka. Ten sa nad vecami musel začať viac zamýšľať, aby si mozaiku hry poskladal. „Fascinuje ma porušovanie jednoty času v divadle. Ako sa narušovala predtým jednota miesta, tak som chcela narúšať jednotu času,“ hovorí Viki Janoušková, dramatička a zakladateľka divadla Ticho a spol.
Elisabeth Taylorová a Richard Burton vo filmovej adaptácii Kto sa bojí Virginie Woolfovej ? (1966)
Hľadanie témy
Dramatik-nedramatik, tém máme každý okolo seba veľa. Jeden deň môže byť studnicou nápadov pokojne aj na desať hier. Každý deň sa nás totiž niečo dotkne. V čom sa však líši téma bežného človeka od tém, ktorými sa zaoberá dramatik?
„Vždy ma lákala téma času. Jednak nebolo v našich končinách obvyklé pracovať s tematizovaním času a, zároveň, čas je takou dimenziou, ktorú človek potrebuje nejako uchopiť, aby zostal kompaktnou osobnosťou,“ vysvetľuje Viki. „Čas je pre mňa veľkým hráčom pri ľudských témach. Je fascinujúce, ako sa človek dokáže v istom čase postaviť k veci nejako a v inom čase úplne naopak. A napriek tomu nemusí mať pocit stratenej identity, lebo ide o cestu, o vývoj. Ak sa pokúšam uchopiť čas v hre tak, ako ho vníma človek v živote (čiže v tejto prebiehajúcej chvíli je vždy prítomná minulosť aj budúcnosť) a vtedy zachovať integritu seba vnímania postavy/človeka v čase… to už, sakra, hovorí niečo o nazeraní na svet!… :-)“
Judita Hansman a Michal Ďuriš v inscenácii Zdanlivo slepá ulička (Divadlo TICHO a spol., premiéra 30.9. a 1.10.2016)
Dramatik musí vedieť pomenovať témy, ktoré v sebe nosí, tak, aby nezostal iba v rovine teórie. Inak skončil. Ak nájde tému, ktorá sa ho silne dotýka, premýšľa, či ho tá téma presahuje a dotýka sa aj iných ľudí. V prípade, že áno, vyhral. Vďaka presahu témy z jedného na mnohých, má hra potenciál.
Čo naštartuje dej?
Do témy potom potrebujete zasadiť príbeh, dej, niečo, čo sa stane.
Pomôžem si príkladom spomínaného Troya Hughesa. Ako by ste sa cítili, keby ste stretli kamaráta na začiatku nejakej jeho krízy, a potom opäť až v momente, keď už je všetko v poriadku? Asi by ste sa cítili vynechaný. Vás zaujíma, ako túto krízu kamarát prekonal, čo všetko ho to stálo. Možno sa z neho stal iný človek a vy neviete prečo.
Divadelná hra je práve o týchto momentoch medzi začiatkom krízy a jej vyriešením. Dramatik ukazuje divákom, ako sa postava so svojím stavom či problémom popasovala, a ako sa dostala tam, kde sa na konci hry nachádza.
Dramatický text má byť postavený na konflikte. V nejakom zabehnutom svete vašej hry majú veci svoj poriadok, a keď doň vstúpi cudzí element, kolieska zabehnutého sveta začnú škrípať a vzniká napätie, konflikt.
„Teoreticky dramatická klenba stavby znie nasledovne: prípadný prológ, expozícia, kolízia, kríza, peripetia – uvoľnenie, katastrofa, poprípade epilóg. Ľudskou rečou povedané, dej vzniká vtedy, keď medzi postavami začne lietať ping-pongová loptička,“ dopĺňa Viki. „Prvá postava má istý postoj, druhá zas iný. Ak sa ich stret nedá vyriešiť jednou vetou, máte dramatický konflikt. Vy ako dramatik ste rozdali témy konfliktu jednotlivým postavám a pokúšate sa ich doviesť k riešeniu.“
Dej nemusí vždy znamenať chronologický sled udalostí. Sú hry, kedy samotný príbeh negraduje. Vtedy môže byť dejom len to, čo vnímate ako nosný prvok hry. Môže ísť o niektorú z postáv alebo len pocit či myšlienku. Aj vnútorný konflikt postavy môže byť dejovou osou. Napríklad Mojmír II. alebo Súmrak ríše Viliama Klimáčka sa celý odohráva v hlave Svätopluka tri minúty po jeho smrti. Tam tých skutočných udalostí veľa nie je, a napriek tomu sa na scéne stále niečo deje.
Emil Horváth a Róbert Roth v inscenácii Mojmír II. alebo Súmrak ríše (SND, premiéra 24. a 25. januára 2015)
Ako pracovať s postavami
Charakter postáv a ich motivácia sú kľúčom k dobre napísanej hre. Postavy musia mať túžbu niečo spraviť, niekam sa dostať. Tento pocit musí byť taký silný, že ich bude viesť napriek mnohým prekážkam a oni to nevzdajú. Alebo vzdajú, no až na konci, keď už im nič iné nezostane.
Postavy v hre si väčšinou začnú žiť svoj život. Dramatik vie, ako by sa mala daná postava správať, pozná jej charakter. A tak v niektorých momentoch vie, že niečo nemôže povedať, aj keď by jej to do úst chcel dať. „Dosť často sa stáva, že postava si začne žiť svoj život, a už mi nemôže urobiť to, čo som si na začiatku možno myslela, že pôjde. Jednoducho mi to nedovolí,“ dopĺňa Viki.
Aby dramatik divákov zatiahol do hry, musí napísať postavy tak, aby ich osud ležal divákom na srdci. Divák sa potrebuje stotožniť s niektorou z postáv alebo aspoň s niektorými jej vlastnosťami. K iným postavám zas môže mať nechuť. Dôležité je, aby v ňom dramatik vzbudil nejakú emóciu. Nech majú hlavní hrdinovia chyby, nedostatky, nech sú ako bežní ľudia. Ale nech majú aj svoj cieľ, ktorého sa držia a diváci s nimi.
„Len“ si sadnúť a písať
Ak niekedy budete chcieť písať hru, nikdy nezačínajte bez nápadu, bez myšlienky alebo bez akéhosi vnútorného pretlaku. Nemôžete sa spoliehať na to, že tá myšlienka niekde cestou vyskočí. „Príprava je životne dôležitá. Musíte si odpovedať na štyri otázky: ako, kedy, kde a prostredníctvom koho idete vyrozprávať ten príbeh. Inak povedané, musíte poznať príbeh, čas, miesto a postavy,“ vysvetľuje Alan Ayckbourn vo svojom stĺpčeku pre The Telegraph.
Často sa inšpirujte. Vezmite si napríklad Millerovu Smrť obchodného cestujúceho. To môžete čítať donekonečna, spredu, zozadu, v strede. A vždy sa niečo naučíte. „Len sa netreba zľaknúť, lebo to je skutočne dobre napísaná hra a ak začnete napodobovať, môže vás to demotivovať, že takto to nikdy nenapíšete. Neporovnávajte sa. Vy nie ste taký istý ako Miller. A aj keby ste boli rovnako talentovaný, nikdy to nenapíšete ako on. Ale môžete sa naučiť remeslo – ako postaviť dialóg či ako viesť dej hry,“ uzatvára Viki.
Záber z filmovej adaptácie Smrť obchodného cestujúceho (1951)
Zákulisie zvonku – nová séria z TICHA a spol.
(blog č.1 – 2.11.2016)
Milujete tie večery, keď môžete nerušene sedieť v divadle a sledovať, čo sa odohráva zároveň na javisku aj vo vašej mysli? Ste z tých, ktorí by si po záverečnom potlesku chceli sadnúť s tvorcami a pýtať sa? Potom ste tu správne. V novej sérii článkov sa spoločne pozrieme za horizont tohto jedného divadelného večera.
Fascinácia divadlom
Sú to asi tri roky, kedy som začal do divadla chodiť intenzívnejšie. Zrazu ma fascinovali dve veci, ktoré som si predtým na divadle neuvedomoval. Tou prvou je krásny, občas naliehavý pocit prchavosti. Divadlo sa odohráva tu a teraz. Tento moment sa už nikdy nezopakuje. Rovnako, ako nikdy nezakúsite prvý bozk s partnerom alebo prvý pohľad na vlastné dieťa. Divadlo je tu hodinu, dve, tri, potom skončí. Ale to, čo sa tam odohrá, je intenzívne.
Vo chvíli, keď sedíte v hľadisku a pozeráte sa na hercov, prežívate veci, ktoré vás v poslednom čase trápia alebo z ktorých sa tešíte. Rovnako sa však zrazu začnú vynárať spomienky, myšlienky, pocity, o ktorých ste ani nevedeli. A keď aj ten prchavý moment divadelného večera odíde, tieto dojmy zostanú.
A to je práve druhá vec, ktorou ma divadlo dostalo – čaro ľudí, ktorí ho tvoria, a ich schopnosť presiahnuť samých seba. Dokážu s vami komunikovať, aj keď vás nepoznajú. Dokážu sa dotknúť hĺbok vašej duše, aj keď vás nikdy nestretli. Vedia vám dať odpovede, aj keď ste sa nepýtali, alebo naopak, vložiť vám do mysle nové otázky. To je to prastaré kúzlo divadla, vďaka ktorému je tých 650, 100 či 20 ľudí v publiku súčasťou niečoho väčšieho.
Keď divadlo zanechá viac než len zážitok
Po každom novom predstavení som si večer čítal bulletiny, aby som pochopil kontext inscenácie a hľadal cestičky, ktorými sa vydal autor pri písaní. Nechal som sa do noci unášať textom hry a pýtal sa, prečo to napísal práve takto, prečo nie inak. Premýšľal som a diskutoval o tom, čo chcel týmto gestom herec povedať, prečo to nespravil inak. Išiel som na predstavenie znova, aby som pochopil detaily, ktoré dávali celku zmysel.
A tak som začal mať viac otázok ako odpovedí. Ako laik som však nemal možnosť pozrieť sa, ako to skutočne vyzerá za oponou – či už reálnou alebo pomyselnou. Teda, až donedávna. V septembri som sa dostal k spolupráci s divadlom Ticho a spol., a tak môžem teraz začať pozerať aj do zákulisia a hľadať odpovede.
Viete, divadelná inscenácia nie je žiaden polotovar. My, diváci, sa dostávame do kontaktu s výsledným produktom. Od siedmej večer sledujem hercov a ich výkony, hodnotím scénu, počúvam hudbu. A tak nejako tuším, že všetko je výsledkom dlhých hodín práce niekedy väčšieho, inokedy menšieho tímu ľudí. Ľudí, ktorí z kúskov svojich duší skladajú novú, dovtedy neexistujúcu dušu inscenácie.
Za jedným predstavením, ktoré si v stredu večer pozriem vo svojom obľúbenom divadle, sa musia predsa skrývať dlhé rozhovory, vyčerpávajúce skúšky, niekoľkotýždňový stres, nekonečné hľadanie, vyjednávanie a skúmanie. Ale aj hnev, nezhody, následné udobrenia a nové vzťahy či skúsenosti. V tej hodine či dvoch nevidím ako divák len pekne spracovaný príbeh jedného textu známeho alebo menej známeho dramatika. Mám možnosť pocítiť túžby, radosti či obavy hercov, režiséra, dramaturga, scénografa, skladateľa, a všetkých, ktorí sa na tomto tvorivom procese podieľajú.
Čo všetko ma bude zaujímať ?
Aj keď hercov vidí na javisku každý, a mnohí aj ako laici dokážeme ich výkon zhodnotiť, pri ostatných vyššie menovaných je to náročnejšie. Neviem povedať, ako dostatočne či nedostatočne svoju úlohu splnili. Čo má vlastne na starosti záhadná postava zvaná dramaturg? Nad čím a ako premýšľa scénograf, keď vidí text hry? Ako sa herci stotožňujú so svojou postavou, a čo ak im postava nesedí? Aké metódy používa režisér, aby hercov navnadil nasledovať svoje predstavy?
O toto všetko by som sa chcel s vami podeliť v novej sérii článkov a úvah, ktoré týmto úvodom súšťame. Budem chodiť po divadle a budem sa pýtať. Predstavím vám jeden deň v živote dramaturga. Pozrieme sa na zrod divadelnej hry. Skúsim nájsť ten bod, kde sa stretáva kreativita písaného textu s praktickosťou technického riešenia scénografie. Poodkryjem cestu hercov od “čítačky” po prežívanie svojej postavy.
Verím však, že tam táto séria ešte neskončí. Pravdepodobne sa totiž nespýtam na všetko, čo vás zaujíma. Máte aj vy otázky z divadelného prostredia, na ktoré ste ešte nedostali odpoveď? Nosíte v hlave divadelné pojmy, ktoré vám nič nehovoria? Dajte mi vedieť na michal.tomek@tichoaspol.sk. Ja vaše otázky skúsim spracovať a spolu budeme zas vedieť o kúsok viac.