Lucia Doubravová

“Vďaka TICHU som mala možnosť 5 rokov sledovať, ako sa robí divadlo z čistej lásky, s reálnym záujmom niečo vypovedať  a komunikovať s divákmi cez srdce. Je dôkazom toho, že aj navonok krehko vypovedané posolstvá majú svoju silu, a že keď sa stretnú správne odhodlaní ľudia je možné (takmer) všetko.”

Marek Suchoža

Gitarista, skladateľ, študent gitary na VŠMU. Pre TICHO a spol. autorsky pripravil hudbu k 2 inscenáciám a 1 pre zoskupenie Stopy snov. Okrem toho participuje i na prebiehajúcom hudobno-divadelnom projekte Tiché parkety vŕzgajú.

Jakub Janoušek

Vyštudoval na Masarykovej univerzite v Brne informatiku, psychológiu a mediálne štúdiá. Pre TICHO a spol. vytvoril celý grafický design divadla – od loga, cez mesačné plagáty a programovníky až k premiérovým plagátom a je i autorom nášho webu, či knihy k 5. výročiu divadla… Okrem toho je výborným hráčom na elektrickú gitaru a autorom hudby pre naše i Stopácke inscenácie.

Viera Dubačová

Bývalá členka hereckého súboru Divadla na Rázcestí, zakladateľka Divadla z Pasáže, riaditeľka bienálneho Medzinárodného divadelného festivalu Arteterapia, riaditeľka o.z. Animus Apertus a spoluzakladateľka Záhrady – Centra pre nezávislú kultúru v Banskej Bystrici.a i. Širokospektrálna tvorivá osobnosť, neúnavná organizátorka a občianska aktivistka.

 viac: vieradubacova.sk/o-mne

VD: “Divadelné inscenácie, ktoré som mala možnosť vidieť v divadle TICHO a spol. ma presvedčili, že umelec aj v tejto pohnutej dobe môže zostať verný svojej poetike, téme, myšlienkam. Divadlo TICHO a spol. je divadlom pre náročnejšieho diváka, alebo pre diváka, ktorý chce rásť, vzdelávať sa, či posúvať svoje vlastné hranice smerom nahor. Divadlo, ktoré prehlbuje vašu fantáziu, rozširuje obzor, prináša nové témy a podčiarkuje tie pretrvávajúce, tak takéto divadlo sa tu tvorí. Vyjadrujem obdiv tvorcom za vytrvalosť, tvrdohlavosť a odhodlanosť pokračovať v tejto náročnej tvorbe. Zvolili si tú najťažšiu možnú cestu … a jeho odkaz je jedinečný v rámci udržanie kontinuity divadelného života na Slovensku, zachovanie druhovej a žánrovej pestrosti a vytvorenie umelecky kvalitnej protiváhy v prostredí globalizácie a komercionalizácie kultúry.”

Robo Horňák

Róbert Horňák po ukončení štúdia divadelnej a rozhlasovej réžie hosťoval v divadlách v Martine a Zvolene, neskôr pôsobil ako interný režisér v Spišskej Novej Vsi. Od roku 1996 pracoval v Slovenskom rozhlase ako režisér slovensko-umeleckej realizácie. Je držiteľom viacerých ocenení z domácich aj zahraničných rozhlasových festivalov (Zázračný oriešok, Prix Ex Equo, Festival pôvodnej rozhlasovej hry). A od roku 2013 pôsobí ako pedagóg  na Cirkevnom konzervatóriu. Po predchádzajúcej spolupráci v rozhlase s V. Janouškovou  založili (aj s Milošom Janouškom) v roku 2010 tvorivé zoskupenie TICHO a spol.. V roku 2016 vstúpil aj do zoskupenia Stopy snov réžiou inscenácie Princ, kde si?

AM: “V  Tvojej réžii v obrazoch dneška je cítiť reflexiu doby predchádzajúcej. Prečo? Ty si sa, ak sa nemýlim, pred rokom 1989 ešte nevenoval réžii. Máme ako spoločnosť dlh, ktorý treba vyrozprávať, vstrebať a až následne pokračovať?”

RH: “V roku 1989 som práve končil VŠMU. Vnímanie reality života určite nie je podmienené akoukoľvek profesiou. To, čo som zažíval za boľševika, to ako som bol vychovávaný, pravidlá hry, ktoré oficiálne fungovali… to všetko tvorí časť môjho sveta, ktorá sa vždy bude zrkadliť aj v mojej súčasnej tvorbe. Myslím si, že so spoločnosťou je to podobné… resp. so zodpovednou spoločnosťou.”

AM: “Ako vnímaš svoj vzťah k rozhlasu a ako k divadlu? Je to kontrast bytia? Našli v tvojej osobe vzácnu harmóniu?”

RH: “Je to nádherná stereofónia! Rozhlas je oslobodený od „ videnia“ fyzického, v spôsobe rozprávania je slobodnejší a intímnejší, prihovárajúci sa vždy jednému konkrétnemu poslucháčovi. Cenou za tieto „výhody“ sú obmedzenejšie výrazové prostriedky (voči divadlu, filmu). Rozhlas ma naučil pracovať s detailom, vážiť si kvalitné literárne predlohy a nebáť sa tvrdohlavo hľadať svoj umelecký názor s pokorou. Divadlo je viac kolektívny zázrak, teraz a tu, ľudské a tvorivé, individualita a skupina, samota a spoločné hľadanie a nadšenie…”

 

Miloš Janoušek

Je známy najmä ako pesničkár (kapela Jednofázové kvasenie), no je to aj vtipno-krehký básnik, autor próz na pomedzí patafyziky a fantastiky, ktorý však aj v tejto tvorbe nezaprie aktuálnosť pesničkára a v neposlednom rade je i dramatikom.. Vďaka dlhoročným skúsenostiam a aktívnemu muzikantskému pôsobeniu je vnímaný ako predstaviteľ kvalitnej hudobnej publicistiky, dávajúci priestor v rovnakej miere veteránom, ako aj mladšej folkovej generácii. Tieto skúsenosti zúročuje aj ako hudobný dramaturg Stálej pesničkárskej scény TICHA a spol..

AM: “Píšeš knižky, poviedky, si publicista, básnik, skladáš piesne, ale profesiou si lekár. Neodpustím si otázku: s akými ľudskými „epidémiami“ sa v súčasnej spoločnosti najčastejšie stretávaš?”

MJ: “Niekedy mám pocit, akoby sme zredukovali svoj život len na prácu. U niekoho je to workoholizmus, u iného možno boj o holé prežitie – každopádne však v takomto nastavení ide všetko ostatné bokom. Menia sa hodnoty a priority, všetko sa podriaďuje len tomu jednému. A z toho vyplývajú všetky ostatné „epidémie“ – epidémia stresu, ľahostajnosti, podráždenosti a vzťahovačnosti, pripravenosti kedykoľvek vyštartovať a zaútočiť, neochoty vypočuť si iný názor, epidémia nedostatku empatie….”

AM: “Folku sa venuješ viac ako 30 rokov. Aký bol z Tvojho pohľadu časopriestor tvorby pred rokom 1989 a aký je teraz? Prvú vlnu československého folku si nazval obdobím „hľadačov“ Ako vnímaš súčasnú folkovú scénu v Čechách a ako na Slovensku? Aký je rozdiel?”

AM: “V týchto otázkach porovnávame neporovnateľné a hovoríme o niekoľkých svetoch, ktoré sú navzájom diametrálne odlišné. Pred rokom 1989 bol folk síce oficiálne tzv. menšinový žáner, ale vyjadroval názory a pocity väčšiny. Z toho vyplynul aj enormný záujem o koncerty, nahrávky, texty… Folk síce nemal veľký priestor v oficiálnych médiách, o to väčší priestor si však dokázal nájsť medzi poslucháčmi, ktorí nahrávky rozmnožovali a šírili ďalej. Vo folku vládol duch spolupatričnosti, medzi umelcami, organizátormi, publicistami i divákmi. Ak aj bol občas problém zorganizovať folkový koncert, nebol problém nájsť preň divákov. Sociálne siete postavené na báze duchovnej spriaznenosti spoľahlivo fungovali dlho pred vynájdením Facebooku a Twitteru, namiesto abstraktných “lajkov” bola tu konkrétna odozva v podobe návštevnosti koncertov.

Viki Janoušková

Je to širokospektrálna a skúsená tvorivá osobnosť, je nielen divadelnou dramaturgičkou (Astorka´90, Štúdio S, hosťovanie v SND, Komorné divadlo Martin, DAB Nitra, atď.), ale bola i oceňovanou rozhlasovou dramaturgičkou, redaktorkou a moderátorkou, kde pripravovala diskusie s humanitnými vedcami, ale i šéfredaktorkou odborného divadelného časopisu Javisko. Okrem toho je aj dramatičkou, scenáristkou, prekladateľkou a spoluzakladateľkou dvoch nezávislých divadiel – Divadla a.ha. a TICHO a spol..

AM: “Ty si sa narodila, tak povediac, do „divadelnej šatne“. Porozprávaj nám ako si si hľadala svoju vlastnú rieku.”

VJ: “Bola to šatňa a dosky nitrianskeho divadla, ktoré som voňala ešte pred narodením (rodičia sa ako herci Krajského divadla v Nitre zoznámili, zobrali i ma počali) … Neskôr pôsobila mama ako pedagóg herectva na VŠMU a otec ako herec SND…

Po skončení štúdií na pražskej DAMU som skoro  celý svoj profesionálny život, s malými odskokmi pobytu v Ústave umeleckej kritiky a dokumentácie, či šéfredaktorovania odbornému časopisu Javisko, pozerala na svet ako praktický divadelník, čiže tvorca, človek, ktorý „poznáva a hľadá svoju životnú cestu prostredníctvom tvorby divadelného diela“, skrátene tomu hovorím – „myslí divadlom“.”

AM: “Vzťah dramaturg a režisér, sestra a brat. Ako spomínaš na túto spoluprácu..?”

VJ: “Úžasne. Keď sa niekto pozrie na zoznam inscenácií, ktoré sme v spolupráci so Števom (Korenčim) vytvorili, myslím, že ten prezradí skoro všetko. Spolu sme hľadali, snažili sa dostať do jedného divadla, tvorili, učili sa, poznávali štátne divadlá, zakladali nezávislé divadlo Divadlo a.ha. (3x vždy odznovu) a v roku 2002 sme sa rozišli každý svojou cestou. Na akési postavenie sa na vlastné, navzájom nezávislé nohy, sme mali neodškriepiteľné právo, či dokonca povinnosť… Myslím si, že obidvaja sme to ustáli, vyjasnili si svoju tvorivú cestu a budúcnosť ukáže, či sa naše tvorivé cesty majú alebo nemajú opäť spojiť.

No každopádne máme za sebou inscenácie, na ktoré s láskou spomínam: či už ide o Zejtuncjanovho Slobodného človeka v maďarskom Komárňanskom divadle, Hradskej Commediu finitu cez Slovkoncert – v spolupráci s Alešom Votavom, Albeeho Zoo story – prvá inscenácia Divadla a.ha. s Marošom Geišberogom, Kolobežka – Kočiarik v Astorke a Kovbojka ako delo – prvá inscenácia na Školskej s Marošom Geišbergom a Jankom Kronerom, alebo ďalšie “ahácke“ – Druhá smrť Jany z Arcu, či Antigona s naším otcom a mamou na javisku…”