Fotografická výstava
Simona Babjaková

Ruky v karanténe

Chlap Hrdina Dub Stroj

Najbližšie:

Pozri program na budúci mesiac.

Raz mi povedal môj domáci v Kanade, keď miesil cesto na chlieb: „Pozeraj sa mi na ruky, nebudú tu večne."

Človek však dokáže byť veľmi nevšímavý k veciam, ktoré sú preňho bežné a k ľuďom, ktorí sú tu preňho automaticky.

Máme stále plné ruky vlastnej práce a hlavy plné nápadov, preto zabúdame vnímať činnosti, ktoré sú pre nás prirodzené, až rutinné a dejú sa popri tom, ako riešime oveľa „dôležitejšie a akútnejšie“ záležitosti, ktoré na nás nepočkajú. Pracovné záležitosti. V marci 2020 zrušili podujatia. Vraj na dva týždne, ale je december a sú to najdlhšie dva týždne, aké som zažila.

Ruky v čase korony stratili veľa. Neobíjmeme starkú,nezatlieskame klaňajúcim sa umelcom, nepodáme si ruku s kolegom, priateľom… Z dotykov nám ostali len gestá.

Má to však výhodu, že sa dotyky so svetom vrátili domov.

Môj Jožko na dlhý čas prišiel o prácu manažéra v hudobnom klube a ostal doma. Nevedel, čo so sebou. Nevedel, čo s rukami. V mobile žiadne nové správy, nebolo kam ísť, nedalo sa s nikým stretnúť. Nedalo sa robiť nič. Zostať doma a nič. Ledaže… Opadla frustrácia, zúfalstvo, bezmocnosť a vzal do vlastných rúk, čo mohol. Svojho syna, svoju gitaru, vrátil sa k činnostiam, ktoré naňho čakali doma. Z pohľadu spoločnosti je umelec, ktorý nemá prácu. Z pohľadu mňa a Kubka, je náš chlap, hrdina, dub, stroj, ktorý má stále veľa práce. Možno navonok neviditeľnej, ale som šťastná, že tieto zdanlivo obyčajné momenty sú zhmotnené, lebo keď sa vráti do víru hudby, budú pre nás vzácne.

Simona Babjaková (autor fotografií)

Galéria - Ruky v Karanténe