Kukátkom

Mama žije sama s troma deťmi. Celý život sa snaží žiť dobre, nerobiť chyby, udržať status quo. Celý jej život je rutina. Zmeniť to znamená vybočenie zo zabehnutého, z bezpečnej istoty, ktorú tak dobre pozná a ktorá ju chráni.
Sused hľadá priateľov, lásku. Spoznáva mamu, tá ho odmieta v snahe nič neriskovať, nemeniť. Hlavne, aby sa jej alebo deťom nič nestalo. A tak si im naozaj nič nestane.

Herci v súbore Stopy snov sú rozmanití ľudia s rozmanitými prejavmi, ktoré sa medzi odborníkmi nazývajú mentálne postihnutie. Keď sme začali písať príbeh k inscenácii Kukátkom, chceli sme ukázať ako žijú. Že sa nemôžu rozhodnúť, čo si oblečú alebo s kým sa stretnú, aby sa im nič nestalo. Ako sa príbeh odvíjal, ukazoval nám, že všetci žijeme v nejakom strachu. O niečo, niekoho. Stále nám niečo hrozí.

​

Ak je človek dlhodobo udržiavaný v prostredí bezpečia, aby sa mu nič nestalo, tak sa mu nič nestane. Aj v tom význame, že nič neprežije, nenaberie skúsenosti. Učí sa, že sa mu nič nemôže stať. To sa časom prejaví ako neistota v rozpoznávaní čo je dobré a čo je zlé. Nasleduje neschopnosť samostatne konať. Jeho dvere k akýmkoľvek možnostiam sú zatvorené.

Inscenácia vznikla s podporou Nadácie SPP